Náboženstvo v Bulharsku

O 85% obyvateľstvo má korene v pravoslávnej tradícii. Počas komunizmu sa od náboženstva odrádzalo a iba starí ľudia neboli vystavení prenasledovaniu kvôli tomu, že prejavovali svoje náboženské cítenie. Mladí ľudia sa nevracajú k pravosláviu, čo ďalej prehlbuje pokles viery v túto kedysi veľmi nábožnú krajinu.

Cirkev mala v Bulharsku sotva ľahký život, okrem krátkeho počiatočného obdobia. Počas tureckého zajatia boli vykonané pokusy o islamizáciu krajiny. Sultán odovzdal zvrchovanosť nad gréckym patriarchálnym kostolom v Carihrade, ktorý bol považovaný za jediného zástupcu dobytých národov pred tureckými úradmi. V takejto situácii boli menovaní iba grécki biskupi, ktorý chcel uvaliť grécku liturgiu na bulharský ľud. Aristokracia sv. 1824, 1827 i 1838 r. sa snaží vyrovnať s biskupskými hlavnými mestami Bulharov. Gréci vyhrali túto nerovnú prestrelku, ktorým sa podarilo zachovať biskupstvo s pomocou tureckých úradov a konštantínopolského patriarchu. Po krymskej vojne opäť vypukol boj o národnú cirkev. V tom čase vydal sultán právny akt sľubujúci náboženskú toleranciu a slobodu náboženstva. Skupina najviac zapojených, tzv. „Mladý” vyzvala k vytvoreniu národného kostola za každú cenu, podnikla dokonca kroky na odstránenie bulharských gréckych vládcov z miest. Boj pokračoval aj vo vnútri samotného bulharského ľudu, pretože stáli na druhej strane “starý” zastupujúci záujmy bulharskej buržoázie. V dôsledku dlhotrvajúcich sporov v 1870 r. sultán vydal dekrét, v ktorej sa rozhodol vytvoriť národný bulharský kostol na čele s exarchom.